Klemen Pisk

Sedíme v reštaurácii a čakáme na hlavný chod. Spoločnosť mi veľmi nevyhovuje – stará skupina bývalých spolužiakov, ktorí sa chvália svojimi úspechmi. Niekto spravil doktorát z kvantovej fyziky, niekto zbohatol v podnikaní s mäsom. Niekto sa stal veľkým maliarom, iný policajtom roka. Jedna žena porodila dvojičky, druhá je úspešná televízna moderátorka. Jedna sa už dvakrát rozviedla, jedna v syrárni sleduje možnú závadnosť syra. Je nudné počúvať neznesiteľné táraniny, ktoré sa hovoria len preto, aby sa hovorilo. Mne po celý čas skáču do reči, tí agresívnejší ma hneď zotrú a donútia, aby rozhovor plynul ich smerom, viem však, že keby tu bol Džizo, bolo by všetko iné.

Starý dobrý Džizo by im ukázal, v nie práve pekných, hnedkavých pletených nohaviciach a v tvrdom korzete, natiahol by krk a chripľavým, vysokým hlasom povedal: „Povedz im, povedz, že v skutočnosti nie som teplý, ty to veľmi dobre vieš!“

Džizo neprišiel na výročie ukončenia základnej školy, preto tu teraz sedíme bez neho Ja sa bojím, že sa niekto naňho opýta a na svetlo vyjdú staré pikantné príhody.

Stalo sa to pred viac ako pätnástimi rokmi. Džizo vo svojej izbe vylepil plagáty pekných chlapov a pýtal sa ma, aká sa mi zdá ich krása. Podozrieval som ho, pochyboval o jeho orientácii, rozmýšľal som o tom, či sa možno chlapec nehľadá v tomto zlom a pokazenom svete, v ktorom má diabol veľkú moc.

Potom, keď som povedal, že som v jeho izbe videl plagáty pekných chlapov, ho prevládajúca chlapčenská časť populácie vyhlásila za teploša. Stal sa ikonou triedy, maskot, stal sa určitým symbolom, no namiesto toho, aby sa tešil náklonnosti (akej sa tešil napríklad Begič, ktorý mastným pľuvancom označkoval profku hudby, pani Žvegljovú), nosil na sebe kríž, ktorý som ja, netušiac nič zlého, naložil na jeho už tak či tak zaťažené korzetové plecia. Ale klince som nepribíjal osobne, to robili iní, preto som sa necítil prehnane vinný a som si tak ako Poncius Pilát umyl ruky. V skutočnosti som nebol Pilát, bol som udavačský Judáš, ktorý za svoju zradu nedostal peniaze ani sa neobesil a neľutoval hriech, avšak ho vyzýval ďalej.

"Pozri, Džizo," povedal som, "ja som povedal len fakt". To, čo sa stalo neskôr, je vec interpretácie, chápeš? Interpretácia, to je problém. Až dejiny ukážu, tak ako už veľakrát doteraz ukázali skutočnú pravdu."

Čo sa týka Begiča, dejiny sa nemýlili, muž už niekoľko rokov sedel vo väzení, lebo v podvozku nákladiaka prevážal heroín, a tak sa jeho niekdajší pľuvanec na súdružku Žvegljevú z historickej vzdialenosti jvail ako malilinká kvapka v mori. O Džizovi sa ešte stále nevedelo, čo robí, lebo sa neukázal celých pätnásť rokov.

"Kde je Džizo, čo robí, prečo neprišiel na stretávku, informoval ho vôbec niekto?"

Všetci vrhnú pohľad na mňa, pretože niekedy ma brali ako jeho najlepšieho priateľa, hoci som ho od konca základnej školy už nikdy viac nestretol (viackrát som však stretol Begiča, od ktorého som kupoval marihuanu, pokiaľ ho nezavreli do basy).

"Naozaj nemám šajnu. Nie sme v kontakte už kopec rokov."

"Džizo, ha! A nie je on...he he, však viete..."

A sme tam. Zúčastnení sa začnú rehotať a oživovať spomienky, niekto k veľkej spokojnosti ostatných presne opíše, ako sa Džizo kedysi po hodine telocviku sprchoval a on mu medzitým skryl trenky tak, že si chudák musel na holé telo obliecť pletené nohavice, mysliac si, že si trenky sám niekam založil. Keď ho nasledujúcu hodinu označili ako teploša, a Džizo to popieral, niekto pripomenul "Prečo potom nenosíš trenky?" V tom momente niekto iný Džizovi rýchlo stiahol dole pletené gate, že všetci videli jeho holý zadok, a to bol potom jasný dôkaz, ktorý so zadosťučinením používal ešte niekoľko mesiacov. Ale čoskoro "našli" nový dôkazový materiál. V škole v prírode mu v noci nalakovali nechty na nohách naružovo, čo si on sám hneď ráno nevšimol, ale mu to najskôr vyzradili iní, keď si na pláži vyzul dreváky.

Ale beda tomu, kto si trúfal podpichnúť Džiza zoči voči. Vtedy urazený a napenený Džizo sa naň vyrútil päsťami. Nie že by bola jeho telesná konštrukcia konštrukciou mocného borca, avšak nosil korzet, ktorý bol zároveň štítom a hrozivou útočnou zbraňou. Kto sa s týmto korzetom bližšie zoznámil, kto prišiel do kontaktu s týmto ostrým kovom, tomu nebolo ľahko na duši. Ešte niekoľko dní mal po celom tele modré podliatiny. Dobre, že som nikdy neútočil na Džiza a vždy som sa stratil, keď sa doň pustili moji spolužiaci.

Iba raz som ho dostal do takého vytočeného stavu, že odvtedy so mnou viac nehovoril.

"Ha ha, a tá scénka!" zasmeje sa niekto medzi prítomnými na výročnom stretnutí. "Povedz, ako bolo. Povedz, ty si ju režíroval a určite sa na to dobre pamätáš!"

Mlčím, lebo sa mi nezdá múdre obnovovať túto udalosť pred davom, ktorý ma zlomyseľne prebodáva pohľadom a je krvilačný ako starí Rimania. Napriek tomu sa do mojich myšlienok prikradnú horké spomienky.

V závere školského roka som pripravoval scénku, ktorú sme mali zahrať na slávnostnom podujatí pri udeľovaní vysvedčení najlepším žiakom. Vymyslel som si na vtedajšie časy celkom odvážnu situáciu: traja chlapci sa rozprávajú, kto je odvážnejší. Prvý sa chváli, že je taký odvážny, že si trúfa počas hlavnej prestávky hodiť tavený syr do obrazu Tita. Druhý chlapec povie, že to nie je nič v porovnaní s jeho odvahou, lebo on bez strachu súdruhovi učiteľovi fľusne do ksichtu. (Nápad som dostal od Begiča). Tretí sa usmeje a mávne rukou. "Ja", povie, "si trúfam povedať súdružke triednej učiteľke, že chodím každý týždeň na náboženstvo a do kostola, a okrem toho si trúfam hneď vystúpiť zo SZM!" V tom momente sa na pódiu ukáže štvrtý. "Džizo", pomyslel som si, "on bude ako naschvál v závere scénky." Presvedčil som ho, že sa musí len ukázať na pódiu a pozdraviť chlapcov a Džizo súhlasil. Spoločné nacvičovanie sme s ním nemali, pretože jeho úloha bola jednoduchá. Preto ani nevedel, že ho čaká prekvapujúci koniec scénky.

Keď prišiel na pódium a pozdravil chlapcov, zahrali záver tak, ako som im povedal. Zľakli sa, začali mávať rukami a kričať: "Oj, Džizo ide, Džizo! Chlapci, utekajme!" Nato utiekli, rukami si zakrývajúc svoje zadky, Džizo očervenel a nepríjemne odcupkal z pódia. Všetci žiaci školy pukali od smiechu, pretože vtedy sa Džizo dokonca v iných triedach stal už veľmi známou ikonou.

Učitelia neboli práve nadšení. Najprv ma do svojho kabinetu pozvala triedna učiteľka, s ktorou sme šli spolu k súdruhovi riaditeľovi. Rozhorčený bol tento malý muž, aktívny člen strany a bez milosti ma pokarhal. Spýtal sa ma, ako som si mohol dovoliť takú drzosť. Že je to podkopávanie základných princípov slobodnej socialistickej spoločnosti, uťahovanie z Tita, z neho osobne, útok na jeho integritu, hanobenie dobrej povesti Socialistického zväzu mládeže atď. O Džizovi nepovedal ani slovo. Pokarhanie, ktoré som dostal, sa mi nezdalo takým zlým trestom v porovnaní s tým, že môj dobrý priateľ Džizo odteraz so mnou nehovoril.

Skupina Duran Duran bola vtedy na špici svojej tvorivej sily a práve ona spôsobila, že sa udalosti hýbali tým smerom. Pekní chlapi na plagátoch v Džizovej izbe boli Duranovci, nalepil ich, kde ich mohol, dokonca na strop, keďže na skrini a stenách mu došiel priestor. Bol ich veľkým obdivovateľom a naspamäť poznal všetky ich texty. Veľmi dobre si pamätám na moment, keď mi povedal, že sa mu najsexi zo všetkých zdá basista John. Existoval aj plagát, na ktorom sa mu páčil bubeník Roger, pretože mal na tom obrázku veľmi starostlivo upravený účes, na ktorý si očividne naniesol gél a úžasne upravil frufru.

Džizovi som nikdy nepovedal, že o niekoľko mesiacov som aj ja sám nalepil plagáty Duranovcov vo svojej izbe. Aj mne sa páčila ich hudba, len som to nikdy verejne nevyhlasoval, avšak uznával som ich tajne. Nejako sa hanbím priznať, ale teraz poviem - dokonca sa mi zdali pekní, možno viac ako samotnému Džizovi. V jedno dopoludnie som po náboženstve tajne zabočil do miestneho obchodu, kde predávali ich kazety. Keď ma Džizo neskôr navštívil, som predtým rýchlo odlepil všetkých dvanásť plagátov a dal ich na bezpečné miesto, kazety som zamkol do skrinky a nahlas pustil Beatles. A keď odišiel, plagáty som zas nalepil a znova počúval skladby The Reflex, New moon on monday a The wild boys ...

Moju zamyslenosť vyruší čašník, ktorý prinesie hlavný chod. Mlčiac sa pustím do mastného rezňa a počúvam živý rozhovor medzi bývalými spolužiakmi, ktorých jedlo vôbec neutíši. Slová padajú, rezne sa režú, názory si oponujú, bezducho sa hovorí o Džizovi vôbec a o Džizovi konkrétne, o Džizovi z teologického a o Džizovi z fyzikálneho pohľadu, o Džizovi ako o latentnom a o Džizovi ako odkrytom teplošovi. Teraz sa už nehovorí len preto, aby sa hovorilo. Tu sú overené a neoverené fakty, tu sú anekdoty, legendy, rozprávky, bájky. Všetko o jednom človeku, ktorý zo svojho života nechtiac vytvoril mýtus. Avšak hlavný autor toho mýtu som bol vlastne ja, ktorý som už skoro ukázal všetky znaky spisovateľského talentu. S rétorickou figúrou, ktorej sa povie hyperbola som sa na ňom vybúril.

Potom, keď zjem hlavný chod, mi začne škvrčať v žalúdku. Mám problémy s trávením a mučia ma neúnosné bolesti. Neviem, či kvôli hnusnému rezňu alebo preto, lebo musím počúvať staré pikantné príbehy. Cítim, že potrebujem trochu čerstvého vzduchu, preto sa ospravedlním a odídem na dvor pred reštauráciou. Pozriem sa do neba, mesiac v splne svieti a na nebi je mnoho hviezd. Zdá sa mi, akoby som tam ďaleko hore videl Džiza v pletených nohaviciach, ako ide s bicyklom po Rímskej ceste a mi hrozí. Avšak to je len bežná vidina. Pretriem si oči a ticho poviem:

"Kde si, Džizo? Ak počuješ moje slová, nech ti poviem teraz, po toľkých rokoch: Džizo, prepáč."

Preložila Romana Marušková